Prečo sú úradníčky nepríjemné? Občas som jednou z nich.

Autor: Ivana Šufliarska | 3.5.2017 o 18:56 | Karma článku: 11,91 | Prečítané:  9124x

Pracovať s ľuďmi a pre ľudí. Len keby boli ľudia ľuďmi, však? Denno-denne stretávať rôzne vekové kategórie, duševné rozpoloženia, osudy. A zažijete všeličo, ak pracujete pre ľudí tak rôznorodej skupiny ako ja.

Ráno vstanem, veselo, mám rada svoju prácu a mám skvelých kolegov. Je to to najpodstatnejšie, čo v práci môžete mať. Pohodu. Tú si vytvárame sami, rannými rozhovormi o tom kto má čo nové, či rozoberaním pracovných problémov. Každý z nás je iný, ale naučili sme sa spolu vychádzať.

Skoro celý život robím na jednom mieste, s obrovskou základňou klientov, ktorých spája jedno a to ich bývanie. Takže denno-denne prichádzajú, volajú či píšu ľudia najrôznejších profesných skupín, veku, vzdelania, národnosti, jednoducho ich rôznorodosť je to, čo robí našu prácu občas nepredvídateľnou.

Ľudí rozlišujeme na milých a nepríjemných. Dalo by sa to ešte odstupňovať. Väčšina ľudí príde, vybaví a odíde. Dobrý deň...dovidenia. Normálne, slušne. Ak mám pravdu povedať, neregistrujeme ich tak ako "prípady", ktoré nám rozveselia či pokazia deň. 

Pani "A", celý život pracovala ako účtovníčka. "Toto nemáte dobre." tvrdí. "Ale toto nie je podvojné účtovníctvo." vysvetľujem. Márne. "Ale to má byť takto." tvrdí pani "A" a argumentuje spôsobom: Ja mám pravdu a hotovo.

Pán "B", právnik, mladý, bol by aj sympatický, keby z neho nevyžarovala arogancia. "No ale toto musíte." a vychrli na mňa paragrafy, ktoré sa mojej práce vôbec netýkajú. Bohužiaľ pre neho, ja tie paragrafy týkajúce sa mňa poznám.

Pani "C", volá každý deň. "Tento mi urobil toto. Všetci mi robia zle. Urobte s tým niečo." Už jej neodpovedám. Nie je čo. Všetko už bolo povedané, tisíckrát vysvetlené. Už iba pritakávam.

Pán "D", vrazí do dverí ako veľká voda, zúrivý, okamžite vrieska: "To čo ste mi poslali? To ako ste si dovolili? Si to vyprosím! Ja mám všetko v poriadku!" Poviem: "Pozrieme sa na to." Samozrejme krikom pokračuje ďalej, kým ja ešte iba skúmam o koho a akú vec ide. A potom zistím, že pán si neplní záväzky viac ako rok. Príde vám to divné? Mne už ani nie.

Pani "E" chce niečo, čo nie je možné, zákon totiž hovorí jasne. Vysvetľujem. Protestuje. Vysvetľujem. Hnevá sa. A potom ide za mojim šéfom, že som k nej bola nepríjemná. Takže som šéfovi povedala, že až sa na mňa príde pani "E" sťažovať nabudúce, bude to už oprávnené.

Áno, náš zákazník, náš pán. Ale nie som linka dôvery, ani bleskozvod, ani handra.

Vždy ma zaráža, ak si ľudia myslia, že som niečo urobila chybne, špeciálne im. Chybu spraviť môžem, to sa predsa stáva. Ale myšlienka, že to robím schválne je šialená. Každý predsa chce, aby boli jeho zákazníci spokojní, to je základ. Ak urobím chybu, ospravedlním sa a napravím to.

Ale ľudia a nie je ich málo, sú frustrovaní, preťažení, ich reakcie sú veľmi prudké. Prosím a ďakujem sa už nenosí. Ani ak sa snažím urobiť pre človeka niečo nad rámec svojich povinností. Už to nevnímajú. Svoje okolie. Ľudí okolo seba, aj nás. Kde sa to berie, si určite viete domyslieť. Doba je jednoducho taká. Ale čo z nás urobí, za to sme zodpovední sami.

Ja prídem do práce s dobru náladou. Mám ju dovtedy, kým ju niekto nezmrazí. Nevezme nám ten úsmev z tváre. "Beriem si vašu energiu, ach, áno, pomýlil som sa." Ale už je vykričaný, v pohode a my v kancelárii sa cítime ako vyžmýkané špongie.

A potom odchádzame na obed, je oficiálna prestávka. Zákazník medzi dvermi. Mám ho vybaviť? Byť za dobrú, keď som aj tak za blbú, či sa snažím alebo nie?

Snaha sa nevypláca. Naučí vás to život. Pomáhať? Keď ľudia nevedia ani poďakovať?

Už viem úplne pochopiť každú nepríjemnú pani za okienkom. Viem, prečo sa tak správa. Keď každý vie jej prácu robiť lepšie a ona nič neurobí dosť dobre? Viac týchto "milých" ľudí a stanem sa takou aj ja.

Mám veľké šťastie. Život mi týchto frustrovaných ľudí dávkuje znesiteľne. Ešte stále ich prekladá veselými kopami a usmievavými slniečkami. A ďakujem za každého slušného človeka, pre ktorých som tam rada. Potom počujem: "U vás je vraj veselo, suseda hovorila." "Vraj u vás sa dá vybaviť všetko v pohode." To sú vety, ktoré chcem počúvať, pre ktoré sa snažím zabúdať na krik, urážky, nevhodné a neslušné správanie.

Nepríjemné úradníčky si takto vychovali sami ľudia. Možno nie vždy klienti, postačí na to aj zlý kolektív či vedenie. Verím však, buďte iba trochu empatickí, slušní a vybavíte všade poľahky čo potrebujete.

Ja ako úradníčka, keď sa ocitnem na druhej strane, sa túto hranicu snažím preklenúť. Napríklad vtipom. A je smutné, ako sa míňa účinkom. Ako ma pani za pultom nevníma. Alebo ako radšej chce, aby ma mala "z krku" a pracovnú časť dňa už mala za sebou. Mrzí ma to, kvôli nej. Život je totiž aj v tej práci. Život je aj keď idete "po úradoch". Nezabúdajte, že život má tešiť. Vás, aj ľudí okolo vás. Začnite vnímať, všímať si. Pokladníčku, ktorá vám blokuje nákup každý týždeň; poštár, ktorý vám nosí poštu; ľudia, ktorých denno denne stretávate na zástavke, ... Nikto nie je úplne cudzí.

Nehovorím, že sa máte správať milo aj k tomu, ktorý si to nezaslúži. Ale rozlišujte. A nepredbiehajte, nechajte si veci najprv vysvetliť. Ak vám úradníčka niečo nechce spraviť, možno naozaj nemôže. Nie preto, že ju to baví, alebo že nechce. Každý máme pravidlá, ktoré musíme dodržiavať, či sa nám to páči alebo nie. A verte mi, nikto nechce mať pred sebou nespokojného klienta.

Ja, ja mám šťastie. Dúfam, že mi ešte dlho vydrží. Ale bojím sa, že raz prejdem za hranicu a už nebudem mať chuť sa na zákazníkov usmievať, zabudnem na pocit, ktorý máte, keď robíte drobné maličkosti pre vďačných starších ľudí; pre mamičku s kričiacim dieťaťom, ktoré zabavíte; pre pána, ktorý si k vám dotrepe bicykel, lebo sa bojí ho nechať vonku; pre ľudí, pretože pre nich som tam, potom, prosím, ma príďte vyslobodiť ako zakliatu princeznú, tým nevtieravým vtipom, úsmevom, empatiou.

Aj úradníčka je totiž iba človek.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to začala aktívne robiť.

KULTÚRA

Vojna bez krvi. Dunkirk je filmová anomália

Film leta bol prijatý s istým nepochopením.


Už ste čítali?